Lekcia od downistu

Autor: Marek Šefčík | 8.1.2010 o 14:44 | Karma článku: 12,90 | Prečítané:  1579x

Je po nich. Obyčajné, bežné, alebo aj krásne či nezabudnuteľné. Ako pre koho...

 pf.blog.pravda.sk (aj v perexe)

Doma v Holíči sme začali prežívať s rodinkou Vianoce a nebolo to nič bežné, ani obyčajné. Vždy sú pekné, iné, výnimočné. Deti nám podrástli, dvojčatá oslávili v decembri siedme a Lianka svoje prvé narodeniny. Oslavujú v tom istom mesiaci, ako Ježiško :).

29. decembra sme sa "presťahovali" na východ. K rodičom. Začal kolotoč návštev. Babky, dedkovia aj ďalší príbuzní a známi sa našim návštevám potešili. Mali radosť z Lianky i z našich prvákov. Bolo super a ubehlo to rýchlo. No nie kvôli tomu píšem tento článok. Nie žeby nebolo o čom, ale jeden zážitok z týchto Vianoc bol taký zvláštny. A nešlo tentokrát o moju rodinku...

Keď sa už sviatky poberajú preč, keď už každý prepína na obvyklý, všedný režim, prichádza ešte jeden sviatočný deň. Traja králi. Ráno v ten deň sme boli v Studenci (obec odkiaľ pochádza moja manželka), v malom kostolíku. Držal som na rukách zatiaľ ešte celkom spokojnú Lianku, za mnou stála Milka a cez zadné dvere vošiel do chrámu v sprievode kňaz s asistenciou. Prechádzali stredom kostola tak, ako sa to kvôli navodeniu slávnostnej chvíle robí pri príležitostiach veľkých sviatkov. V druhej, alebo v tretej lavici od oltára sedel chlap. Tesne popri ňom prechádzali miništranti a napokon aj kňaz, ktorému biely ornát vo vzduchu jemne plápolal. Ten chlap, má po štyridsiatke. Je to chlap, s ktorým do kostola pravidelne chodieva jeho sestra, ktorá sa oňho už desaťročia stará. Chlap, ktorý ma downov syndróm... Nikto ma nezasiahol počas týchto Vianoc viac, ako on. Jediným svojim gestom.

Keď kňaz okolo neho prechádzal, on sa natiahol z lavice a chytil ho za ten čistý, plápolajúci odev. Kňaz to zacítil, zastavil sa, usmial sa naňho a asi po sekunde, možno dvoch, pokračoval smerom k oltáru. Bol to moment. Ale silný. Spomenul som si na Bibliu, na to, ako si žena, 12 rokov chorá, povedala - Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem. A dotkla sa obruby jeho odevu. Ježiš sa k nej otočil a povedal - Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. (Mt 9, 20-22)

Tento downista verí. On verí možno detinsky, verí prosto, jednoducho, veľa o tom určite nepremýšľa. Ale koná tak, ako to cíti. A to je neuveriteľná sila! Kristus od nás chcel, aby naša viera bola jednoduchá. Aby sme sa celí oddali Otcovi a verili mu presne tak, ako deti veria svojmu otcovi. Jednoducho, prosto, bezhranične. Hráme sa na veľkých, múdrych, vzdelaných. Špekulujeme o tom, či sa Kristus narodil v roku nula, alebo v roku sedem, či je Turínske plátno pravé, alebo nie, či Boh stvoril náš vesmír, alebo je to iba jedna veľká náhoda, či dať dieťaťu s postihnutím život, alebo ho zabiť, ... a popri tom nám dá lekciu z viery práve človek, ktorému hovoríme chorý!

Bojím sa, že skôr ja som ten chorý, blúdiaci a on má omnoho jasnejšie nasmerované k Nemu. Som o tom presvedčený, že sa raz skutočne dotkne Jeho odevu a pevne verím, že sa to raz podarí aj mne. ... a vlastne to zo srdca prajem aj vám všetkým, ktorí po tom túžite.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Spievajúci dom týral operou celú ulicu

Je to najabsurdnejší susedský spor, ktorý sa na Slovensku odohral. V Štúrove žena štrnásť rokov púšťala od rána do večera nahlas operné árie

SVET

Ugandský Tarantino vraždí pre zábavu. Film je život

Afrika má Chucka Norrisa a točí filmy, ako nik iný.


Už ste čítali?