Mohlo sa to skončiť takou pusou, akú Slovensko ešte nevidelo. Skončilo sa to len fantasmagóriou z jednej či druhej strany, že pusu v priamom prenose môžme zažiť, ale... Brrr. Toto nie...
Dvaja lídri urobili zo svojich politických strán prostitútky. Ponúkajú sa svojmu najväčšiemu oponentovi. Fico ponúka červené telo svojej strany modrému telu najsilnejšej opozičnej. Chce ju bez hlavy. Dzurinda by si zasa rád poležal s červeným telom najsilnejšej koaličnej strany, ale bez jej hlavy. Fuj! Nechutné.
Niežeby som bol rasista, ale v tomto prípade tie farby dohromady nejdú. Ideovo. Komunista sa s pravičiarom, alebo pravičiar sa s komunistom spoja len a len vtedy, keď im ide o jedno a to isté. A nech mi nikto netvrdí, že kdesi vo svete to tak funguje. Možno, ale... Pozrite sa na tých naších dvoch - Rovnaká, alebo aspoň podobná filozofia pri riadení štátu je vylúčená, podobné hodnoty vylúčené, takže ide jednoznačne o moc a ten povestný žľab.
Pravdupovediac Fico neprekvapil, lebo napríklad Gašparovič bol pre neho až taký neprijateľný, že pri prezidentských voľbách väčšej lásky, ako medzi nimi, badať nebolo. Z modrej ponuky sa mi ale zakrútila hlava. Podľa mňa sa Dzurinda touto radodajnosťou zbavil časti svojich voličov. Máloktorý z nich skutočne chce, aby sa uzavrel takýto zväzok. Aj keď je tam iba maličká šanca, aj tak dá svoj hlas inej strane, s pevnejšou chrbtovou kosťou. Neviem, či by mi bolo všetko jedno, keby som vhadzoval do volebnej urny lístok SDKÚ a myslel na medové týždne so Smerom...
Súdruh priemer má oproti modrému protivníkovi nespornú výhodu. Môže tliachať čo sa mu zachce, jeho voliči ho furt žerú. Čím to, do kelu, asi je?!
